November 1989, moje hodnoty a postoje

"Cras consequat magna ac tellus. Duis sed metus sit amet nunc faucibus blandit. Fusce tempus cursus urna. Sed bibendum, dolor et volutpat nonummy, wisi justo convallis neque, eu feugiat leo ligula nec quam. Nulla in mi. Integer ac mauris vel ligula laoreet tristique. Nunc eget tortor in diam rhoncus vehicula. Nulla quis mi. Fusce porta fringilla mauris. Vestibulum sed dolor. Aliquam tincidunt interdum arcu. Vestibulum eget lacus. Curabitur pellentesque egestas lectus. Duis dolor. Aliquam erat volutpat. Aliquam erat volutpat. Duis egestas rhoncus dui. Sed iaculis, metus et mollis tincidunt, mauris dolor ornare odio, in cursus justo felis sit amet arcu. Aenean sollicitudin. Duis lectus leo, eleifend mollis, consequat ut, venenatis at, ante. -demo-

Máme za sebou voľby do orgánov samosprávy obcí. Ak sa nemýlim, tak od Novembra “89 boli už siedme (1990, 1994, 1998, 2002, 2006, 2010 a 2014). Sedmička je šťastné číslo, preto verím, že sme si všetci, vrátane mňa, dobre vybrali.

Zaslúžim si lajk?

November “89 so sebou priniesol to všeobecne známe, ako napr. voľnosť pohybu tovaru a osôb, demokraciu, slobodu, rovnosť príležitostí a pod. Samozrejme, že vždy môžeme polemizovať o tom, či je to presne to, čo sme na námestiach pred 25 rokmi chceli. To nech posúdi každý sám, či už z vlastnej skúsenosti (tí skôr narodení) alebo z rozprávania a počutia (tí mladší).

Vedecko technická revolúcia, ktorá začala v šesťdesiatych rokoch minulého storočia v USA, priniesla so sebou nové technológie. Technológie používané dnes už v každej oblasti života. Aj keď si to možno neuvedomujeme, výdobytky modernej techniky využíva každý z nás a nie je to len mobilný telefón, technológie v automobilizme a iné. Dnes je úplnou samozrejmosťou používanie počítačov, sociálne siete nevynímajúc. November “89 naštartoval u nás proces turbulentných zmien v celej sfére spoločenského života. To je nespochybniteľné.  

Prečo som spojil November “89 s ostatnými komunálnymi voľbami a používaním moderných technológií?

Dnes máme slobodu. Sloboda v globálnom poňatí je aj o slobode prejavu, názorov a myšlienok (informácie). Som rád, keď sa dá verejne prezentovať svoj názor. Nebudem a ani nemôžem nikomu dávať mantinely pre jeho vyslovenie. Mantinely v tejto oblasti dáva legislatíva. Domnievam sa však, že nehmatateľným mantinelom u vysielateľa informácie je jeho intelektuálna a rozumová kapacita. Vždy je to o jednotlivom človeku, ktorý názor (informáciu) vysloví ako vysielateľ a o človeku, ktorý ho počuje – číta, ako prijímateľ. Za najdôležitejšie však pokladám to, ako  prijímateľ prijatú informáciu spracuje a vyhodnotí.

Ak som spomenul, že máme za sebou voľby do orgánov samosprávy obcí, tak nebolo to bezúčelné. Kandidoval som za poslanca MsZ v Trenčíne a úspešne. Za svoj volebný obvod som dostal najviac hlasov. V celom našom meste ma o 25 hlasov „predbehol“ iba jeden poslanec, ktorý kandidoval aj na primátora mesta. Takýto výsledok ma zaväzuje.

November “89, ale aj november v roku 1990 ma zastihol na základnej vojenskej službe. Musím poznamenať, že ten v “89 som si všimol. Začali nás pripravovať na zásah voči vlastným občanom. Dobre si to pamätám. Mali sme si dať na hlavu plembáky (plechové prilby), na plecia samopaly a ísť do ulíc. Našťastie sa to nestalo. Nechcem si ani predstaviť, ako by to dopadlo. Z hľadiska mojich zásad si myslím, že je dôležitejší ten november v roku 1990.

Ako som uviedol, v roku 1990 som bol ešte na vojne. Stále som spadal pod jurisdikciu armády. Stále mali na mňa dosah nielen moji vtedajší velitelia v Piešťanoch, čo je samozrejmé, ale aj bývalí v Leviciach. Kto poznal a aj pozná pomery v armáde, vie o čom píšem.

Napriek tomu, že som mal doma už v tom čase malú dcérku a manželku, rozhodol som sa napísať o pomeroch v ponovembrových dňoch roku 1989 v armáde. Vedomý si toho, že klepetá veliteľských špičiek siahali aj mimo kasární, v ktorých pôsobili, verejne som napísal o tom, ako to v Novembri “89 bolo v našich kasárňach v Leviciach. Napísal som do novín, ktoré vychádzali a boli distribuované do každých kasární a vojenských objektov v celom Československu. Môj list vyšiel presne rok po 17. novembri 1989.

Prikladám kompletný opis môjho listu - článku v AReporte zo dňa 17.11. 1990 vrátane jeho fotokópie.

V tom čase som cítil, že človek musí mať svoj vlastný postoj, ak sa chce pozrieť do zrkadla. Videl som okolo seba strašne veľa pretvárok, prezliekaní kabátov a pokrivených zrkadiel. Nechcem o tom. Týchto pár riadkov nestačí na vysvetlenie.

S odstupom štvrťstoročia si môžem povedať jednu vec. Ak sa mám dnes pozrieť na tie ponovembrové dni späť, tak stále cítim, že to zrkadlo sa mi nekrivý. Vždy som sa snažil byť v dôležitých veciach zásadový.

Každý človek si môže hodnotiť vlastné bytie. V každej etape svojho života už máme niečo za sebou. Vždy je čo hodnotiť. Mám za sebou pády aj nejaké stúpania. Úspechy aj neúspechy. Využité aj premárnené šance. Jednoducho nejaká kniha je už rozpísaná. Nikto z nás nevie, koľko strán bude mať práve tá jeho. Ja chcem tú svoju, s novembrovou stránkou, preložiť aj touto záložkou.

Ak sa trochu pozerám späť, myslím, že som tým svojím malým príspevkom v tom čase ukázal, že časy sa menia a ľudia už majú svoju myseľ a svoj rozum. Hlavne som tým ukázal, že sa už tak neboja. V tom čase som svojím názorom vystavil svoju kožu na trh. Stále som mohol skončiť vo vojenskej base v Sabinove. Dnes sa za vyslovené názory, aj keď nepravdy, dávajú lajky.

Nevadí mi to.
Ten November “89 bol aj o tom.

Apropo

Zaslúžim si lajk?

Ak som si ho na začiatku môjho príspevku takouto otázkou za prvými dvoma vetami doslova vypýtal, touto otázkou na konci to tak nie je. Pre mňa je zadosťučinením už to,že ste si to prečítali.

TO JE MÔJ ODKAZ PRE DNEŠOK A VY STE PRIJÍMATELIA.

                                                 ĎAKUJEM

A-Report, List Československé armády, sobota 17. novembra 1990, číslo 120, ročník I.,