November 1989, moje hodnoty a postoje

Tu sú moje blogy z roku 2014, 2016 a 2018

November 89 je najmä o hodnotách, ja som mal devätnásť

17.11.2018

Udalosti Novembra 89 som prežil vo veku, keď je už človek zodpovedný za svoje činy. Keď sa môže oprieť o určité hodnoty, ale aj zaujať vlastné postoje. Keď sa prejavujú jeho morálnovôľové vlastnosti, ale ešte nemá skúsenosti. Keď niečo môže, ale ešte nemusí, lebo sa to od neho neočakáva.


Novembrové udalosti ma zastihli na vojenčine. Svojou troškou som sa postavil proti režimu, riskoval väzenie a nikdy som to neľutoval.  Bolo to obdobie, kde bolo všetko pod kontrolou Štátnej bezpečnosti. Skončiť vo väzení sa dalo aj za pár povedaných, niekedy aj nepovedaných viet. Tí skôr narodení to vedia, mladší sa na to môžu pýtať a odpovedať im je našou povinnosťou.


Po 29 rokoch od novembrových udalostí zabúdame na to, že hodnoty nie sú len v materiálnej rovine a prospechárstve. Sme manipulovaní, ale vôbec nám to neprekáža, dokonca až vyhovuje. Veríme povedanému, najmä ak je to v súlade s väčšinou, alebo len prezentovanou väčšinou. Pravda sa nielen ťažšie hľadá, ale aj počúva. KONFORMITA sa stáva našou prirodzenou a tolerovanou skutočnosťou, veď je to v súlade s požiadavkami skupiny.


Na sociálnych sieťach píšeme o iných, útočíme, niekedy aj špiníme.Osobne do očí však nič nepovieme, dokonca sa ani nespýtame. Je to fenomén dnešnej doby. Sme manipulovaní, veríme povedanému a neoverujeme. Iní varia a my sme len pasívni pozorovatelia. Česť výnimkám. 


Vražda novinára Jána Kuciaka († 27) a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej  († 27) nám nastavila zrkadlo.Tento mladý človek nám pomohol nahliadnuť pod pokrievku. Veľmi drahé nadvihnutie a preto je našou povinnosťou dohliadnuť na to, ako sa to všetko dovarí.



V Novembri 89 som mohol, teraz musím.   

RIEŠME SPOLU TRENČÍN - V čom vidím posolstvo Novembra 89?!

17.11.2016

Turbulentné obdobie zmien v Európe na konci milénia sa dotklo aj Československa. 

November v roku 1989 bol o požiadavkách na zmenu politického systému a o základných ľudských právach,  napr. Sloboda pohybu a pobytu,  Sloboda prejavu,  Právo na spravodlivé súdne konanie,  Sloboda myslenia,  svedomia a náboženstva a iné.  U všetkých nastali očakávania.


Zmena politického systému bola nevyhnutná.  Odkaz Novembra je tu dodnes. Sú aj očakávania,  ktoré sa nepodarilo všetkým naplniť.  Určite medzi ne patria tie ekonomické,  ale to je o inom.  

 
November 89 nám však zanechal minimálne jeden odkaz.  JEDNOTU, SÚDRŽNOSŤ A TOLERANCIU.  Masy ľudí sa zomkli a pohli kolesom dejín.  Dnes je opäť obdobie zmien.  Až história ukáže,  či je to pokračovanie začatého alebo niečo nové.

V čom vidím posolstvo Novembra 89?


Ľudia sú skeptický a apatický.  Všetky úrovne štátneho aparátu sú legitímnym nástrojom na riadenie spoločnosti.  Samospráva v tom nie je výnimkou.  A práve tu ľudia očakávajú viac.  Obec/Mesto je tu dole,  tu pri nás.  Je povinnosťou volených zástupcov,  primátora aj poslancov,  aby cez vzájomnú komunikáciu zabezpečili plnenie požiadaviek svojich obyvateľov,  teda požiadavky zdola. 


V najbližšom období bude na to možnosť.  Aj v Trenčíne sa pripravuje rozpočet na rok 2017.  Zaradenie požiadaviek do  tohto rozpočtu,  ale aj odpočet plnenia za rok 2016 bude tiež posolstvom.


Posolstvom pre TRENČANOV.

 
Aj preto nemá byť 17. november len bežným štátnym sviatkom, ale pripomenutím odkazu.  

November “89 a môj odkaz pre dnešok

17.11.2014

Link na facebook : www.facebook.com/milos.micega
#micega  #miceganovember89  #trencin  #17november

"Cras consequat magna ac tellus. Duis sed metus sit amet nunc faucibus blandit. Fusce tempus cursus urna. Sed bibendum, dolor et volutpat nonummy, wisi justo convallis neque, eu feugiat leo ligula nec quam. Nulla in mi. Integer ac mauris vel ligula laoreet tristique. Nunc eget tortor in diam rhoncus vehicula. Nulla quis mi. Fusce porta fringilla mauris. Vestibulum sed dolor. Aliquam tincidunt interdum arcu. Vestibulum eget lacus. Curabitur pellentesque egestas lectus. Duis dolor. Aliquam erat volutpat. Aliquam erat volutpat. Duis egestas rhoncus dui. Sed iaculis, metus et mollis tincidunt, mauris dolor ornare odio, in cursus justo felis sit amet arcu. Aenean sollicitudin. Duis lectus leo, eleifend mollis, consequat ut, venenatis at, ante. -demo-

Máme za sebou voľby do orgánov samosprávy obcí. Ak sa nemýlim, tak od Novembra “89 boli už siedme (1990, 1994, 1998, 2002, 2006, 2010 a 2014). Sedmička je šťastné číslo, preto verím, že sme si všetci, vrátane mňa, dobre vybrali.

Zaslúžim si lajk?

November “89 so sebou priniesol to všeobecne známe, ako napr. voľnosť pohybu tovaru a osôb, demokraciu, slobodu, rovnosť príležitostí a pod. Samozrejme, že vždy môžeme polemizovať o tom, či je to presne to, čo sme na námestiach pred 25 rokmi chceli. To nech posúdi každý sám, či už z vlastnej skúsenosti (tí skôr narodení) alebo z rozprávania a počutia (tí mladší).

Vedecko technická revolúcia, ktorá začala v šesťdesiatych rokoch minulého storočia v USA, priniesla so sebou nové technológie. Technológie používané dnes už v každej oblasti života. Aj keď si to možno neuvedomujeme, výdobytky modernej techniky využíva každý z nás a nie je to len mobilný telefón, technológie v automobilizme a iné. Dnes je úplnou samozrejmosťou používanie počítačov, sociálne siete nevynímajúc. November “89 naštartoval u nás proces turbulentných zmien v celej sfére spoločenského života. To je nespochybniteľné.  

Prečo som spojil November “89 s ostatnými komunálnymi voľbami a používaním moderných technológií?

Dnes máme slobodu. Sloboda v globálnom poňatí je aj o slobode prejavu, názorov a myšlienok (informácie). Som rád, keď sa dá verejne prezentovať svoj názor. Nebudem a ani nemôžem nikomu dávať mantinely pre jeho vyslovenie. Mantinely v tejto oblasti dáva legislatíva. Domnievam sa však, že nehmatateľným mantinelom u vysielateľa informácie je jeho intelektuálna a rozumová kapacita. Vždy je to o jednotlivom človeku, ktorý názor (informáciu) vysloví ako vysielateľ a o človeku, ktorý ho počuje – číta, ako prijímateľ. Za najdôležitejšie však pokladám to, ako  prijímateľ prijatú informáciu spracuje a vyhodnotí.

Ak som spomenul, že máme za sebou voľby do orgánov samosprávy obcí, tak nebolo to bezúčelné. Kandidoval som za poslanca MsZ v Trenčíne a úspešne. Za svoj volebný obvod som dostal najviac hlasov. V celom našom meste ma o 25 hlasov „predbehol“ iba jeden poslanec, ktorý kandidoval aj na primátora mesta. Takýto výsledok ma zaväzuje.

 

November “89, ale aj november v roku 1990 ma zastihol na základnej vojenskej službe. Musím poznamenať, že ten v “89 som si všimol. Začali nás pripravovať na zásah voči vlastným občanom. Dobre si to pamätám. Mali sme si dať na hlavu plembáky (plechové prilby), na plecia samopaly a ísť do ulíc. Našťastie sa to nestalo. Nechcem si ani predstaviť, ako by to dopadlo. Z hľadiska mojich zásad si myslím, že je dôležitejší ten november v roku 1990.

 

Ako som uviedol, v roku 1990 som bol ešte na vojne. Stále som spadal pod jurisdikciu armády. Stále mali na mňa dosah nielen moji vtedajší velitelia v Piešťanoch, čo je samozrejmé, ale aj bývalí v Leviciach. Kto poznal a aj pozná pomery v armáde, vie o čom píšem.

 

Napriek tomu, že som mal doma už v tom čase malú dcérku a manželku, rozhodol som sa napísať o pomeroch v ponovembrových dňoch roku 1989 v armáde. Vedomý si toho, že klepetá veliteľských špičiek siahali aj mimo kasární, v ktorých pôsobili, verejne som napísal o tom, ako to v Novembri “89 bolo v našich kasárňach v Leviciach. Napísal som do novín, ktoré vychádzali a boli distribuované do každých kasární a vojenských objektov v celom Československu. Môj list vyšiel presne rok po 17. novembri 1989.

Prikladám kompletný opis môjho listu - článku v AReporte zo dňa 17.11. 1990 vrátane jeho fotokópie.

V tom čase som cítil, že človek musí mať svoj vlastný postoj, ak sa chce pozrieť do zrkadla. Videl som okolo seba strašne veľa pretvárok, prezliekaní kabátov a pokrivených zrkadiel. Nechcem o tom. Týchto pár riadkov nestačí na vysvetlenie.

S odstupom štvrťstoročia si môžem povedať jednu vec. Ak sa mám dnes pozrieť na tie ponovembrové dni späť, tak stále cítim, že to zrkadlo sa mi nekrivý. Vždy som sa snažil byť v dôležitých veciach zásadový.

Každý človek si môže hodnotiť vlastné bytie. V každej etape svojho života už máme niečo za sebou. Vždy je čo hodnotiť. Mám za sebou pády aj nejaké stúpania. Úspechy aj neúspechy. Využité aj premárnené šance. Jednoducho nejaká kniha je už rozpísaná. Nikto z nás nevie, koľko strán bude mať práve tá jeho. Ja chcem tú svoju, s novembrovou stránkou, preložiť aj touto záložkou.

Ak sa trochu pozerám späť, myslím, že som tým svojím malým príspevkom v tom čase ukázal, že časy sa menia a ľudia už majú svoju myseľ a svoj rozum. Hlavne som tým ukázal, že sa už tak neboja. V tom čase som svojím názorom vystavil svoju kožu na trh. Stále som mohol skončiť vo vojenskej base v Sabinove. Dnes sa za vyslovené názory, aj keď nepravdy, dávajú lajky.

Nevadí mi to.
Ten November “89 bol aj o tom.

 

Apropo

Zaslúžim si lajk?

 

Ak som si ho na začiatku môjho príspevku takouto otázkou za prvými dvoma vetami doslova vypýtal, touto otázkou na konci to tak nie je. Pre mňa je zadosťučinením už to,že ste si to prečítali.

TO JE MÔJ ODKAZ PRE DNEŠOK A VY STE PRIJÍMATELIA.

                                                 ĎAKUJEM

PREPIS článku (vtedy to ešte u nás neboli blogy) :

A-Report, List Československé armády, sobota 17. novembra 1990, číslo 120, ročník I.,

List vojaka Som vojak v základnej službe a odhodlal som sa Vám napísať zopár riadkov na tému 17. november a armáda. Dozvedel som sa, že bola ustanovená komisia, ktorá má preskúmať 17. november a obdobie po ňom v armáde. V tomto čase som slúžil u vojenského útvaru 9975 Levice. Takže viem, čo prebiehalo aspoň u nás v útvare. Bolo to obdobie, na ktoré nikdy nezabudnem. Nikdy nezabudnem, ako nám boli zatrhnuté vychádzky, opušťáky a dovolenky. Nikdy nezabudnem, ako nám chystali prilby (plembáky), aby sme mohli zakročiť proti ľudu aj so samopalmi. Nezabudnem, ako chodili dôstojníci zo štábu a dávali vojakom „dobrovoľne“ podpisovať petíciu, ktorá súhlasila so zákrokom VB proti študentom na Václavskom námestí dňa 17. novembra. Bolo v nej napísané, že podporujeme politiku KSČ.
Zhodou okolností som bol na rote, ktorá ako jediná petíciu nepodpísala. Nikdy nezabudnem na tie ofuky, ktoré potom nastali. Stali sme sa najhoršou rotou v útvare (aspoň v očiach väčšiny dôstojníkov). Na štábe si zrazu našli čas aj na besedu s nami. Chceli nás jednoducho presvedčiť, že sme spravili chybu. Jediný, kto k nám zašiel na priateľskú a solídnu besedu, bol náš veliteľ roty nadporučík Husár. Neľutoval čas aj ďaleko po pracovnej dobe.
Nezabudnem ani na to, ako sme si dali do rámu v izbe fotografiu Václava Havla a ako nám ju pri návšteve zástupca veliteľa pre tyl kázal zvesiť. Bolo to v decembri, keď Václav Havel prezidentom ČSFR ešte nebol.
Najsmutnejšie na tom všetkom je, že všetci tí dôstojníci, ktorí sa tak vehementne snažili podporiť politiku KSČ, sú stále na svojich miestach. Aj zástupca veliteľa pre tyl, ktorý s Havlom „asi“ nesúhlasil. Teraz s ním určite súhlasí, lebo je stále tam kde bol. Ale takých je určite viac.
Kvôli týmto svojím skúsenostiam viac ráz uvažujem, ako by sa takíto dôstojníci zachovali, keby sa opakoval nejaký iný 17. november, dajme tomu o rok o dva.
To je asi všetko, čo som Vám chcel napísať, i keď tých poznatkov z našej armády mám viac. Išlo mi len o obdobie 17. novembra a tesne po ňom.
S pozdravom Váš čitateľ                                                                                             Miloš Mičega